Skutečná noční můra (Euphie)

Noc zahalila nebesa. Bohužel, jako každou noc - spánek byl nedostatkovým zbožím. Notebook, který ležel na stole běžel a byl na něm rozepsaný dlouhý článek. Byl to vlastně jediný zdroj světla v bytě. Snahu usnout navíc ještě víc potápělo to, jak neskutečné bylo vedro. Ve všech bytech sice byly klimatizace, ale nějak se porouchaly a opravář se ještě neukázal. Jindy pohodlná postel se momentálně zdála být strašně tvrdá a leželo se na ní nepříjemně. To ticho, většinou příjemné, bylo mnohem horší jak zvuk motorkářského gangu, který si to žene po dálnici se svými super hlasitými motorkami.

Sucho v krku bylo strašné, v lednici bylo vychlazené pití, které tento nepříjemný pocit mohlo zahnat, ale hrozilo, že když vstaneš, už neusneš.. Ale stejně....

Rui Matsuharu

Väčšinou existuje dôvod, prečo ľudia nechcú zaspať - existujú tí, čo sa bavia dlho do noci, preto radšej spia cez deň... tí, čo pracujú, úmorne, dlho, len aby uživili svoje rodiny... tí, čo bezducho stláčajú ovládač, prepínajú programy, možno dúfajúc, že sa v nich nájdu... a potom tu boli tí, ako som ja - tí, čo bdeli bez kľudu, a aj keby sa mile radi ponorili do čo i len nepokojného spánku, ktorý nadnáša niekam nad ruch a všetok ten pulzujúci život Tokya, tak by za to dali milióny... Musím priznať, že spánok je veľmi kontraproduktívna činnosť. Často som dokázala veci preto, lebo moja myseľ ešte aj teraz bzučala myšlienkami, miestami otravnými ako roj ôs... Častokrát som si hovorila, že je to lepšie, ako keby som mala spať. Elegenatný Requiem som dokončila tesne nad štvrtou ráno... Dokonalo si vybavujem silnú vôňu kávy pred ostatným hltom, pred ostatným slovom a bodkou... A presne to isté ticho v pozadí, ktoré panovalo tomuto bytu aj teraz. Brány do záhrad... aj tie si pamätám. Dokonca aj konejšivý zvuk klávesnice, pravidelný, ako prúd myšlienok ustal. Už nebola žiadna uspávanka, ktorá by ma dohnala k snom, nočným morám, k spánku... K vykúpeniu z reality.

Dusno a vysoké teploty. Aj počas noci celé Tokyo fungovalo ako skleník. Mohli ste prísť dnu. Von už nie. Cítila som, ako ťažko dýcham, smäd. V ušiach mi znela pieseň No milk today od Herman Hermits. Ak som sa niekedy chcela ukľudniť, myslela som na ňu. Mala zvláštnu schopnosť odpútať moju myseľ od zbytočností. Prekliatím však bolo, že dokonca aj v tejto piesni sa spomínalo pitie. Ak vstanem, rozhýbem ruky a nohy, ťažké ako z olova, keďže organizmus bol pripravený na spánok, ale mozog nie, tak už nezaspím. Ďalšia prebdená noc. Ďalšie litre kávy. Ďalšie unavené kroky. Pomaly som vstala. V chladničke ma čakali plechovky Coca Coly, ktoré sa orosili, akonáhle som jednu z nich vybrala. S tichým puknutím som ju otvorila a odpila si. Chladnička bola prázdna. Avšak čaro bieleho sexu, to jemné nažĺtle svetlo ožiarujúce kuchyňu ma zase vrelo privítalo. Zabuchla som dvere. Tieň za mnou sa vytratil. Biele tričko na ramienkach sa prilepilo o chrbát. Čierne krátke šortky neboli asi dostatočne krátke na takéto horúčavy. Zasadla som opäť pred notebook, nasadila okuliare. Tupý pohľad na množstvo znakov na monitore, všetko čierne na bielom, ma znechutil. Riadky a riadky o tom, aký je svet krutý. Aký krutý je človek. A čo si robíme navzájom. Skutočne... Teraz som na to akosi ani nemala chuť. A na čo som vôbec mala?
V pravom rohu však blikal nový prijatý mail....

Světlo z notebooku bylo docela oslňující, je to jako když sedí člověk v autě a má zapnutou klimatizaci a po tom, co zastaví vystoupí do 35° veder... Prostě - nepříjemné.

Po té, co Rui blikající ikonku rozklikla, vyjela na ní dost zvláštní zpráva. Jediné, co v ní stálo bylo tohle -

,,Au revoir " - Rui samozřejmě Francouzsky uměla, takže věděla, co to znamená. E-mail odesilatele byl dost zvláštní, bylo tam totiž jméno Rui. Jako by to někdo posílal z jejího notebooku + na stejný mail, ze kterého to bylo zároveň odesláno.

Rui Matsuharu

Nebývam paranoidná. Vlastne, aj celkom áno. Bývam nepokojná, za všetkým vidím viac... Preto je celkom na mieste, ak sa môj dych zrýchlil, akonáhle som správu prečítala. Nie preto, že by bola veľmi alarmujúca. Ak ste aspoň o trocha slávny, vždy sa nájde nejaký vtipálek, ktorý nemá vo svojej zakomplexovanosti a blbosti nič iné na práci, len posielať emaily svojím buďto idolom, alebo nenávideným osobnostiam. Duševná chudoba. Naozaj patetické. Naozaj smutné. Ale... zväčša sú to srandisti s mailami vytvorenými na komerčných stránkach, či už Yahoo, alebo Gmail. Zväčša boli absolútne neškodní.

Ale tento...

Moja emailová stránka sa neviaže na moju osobnú stránku, teda nemá s Alphou nič spoločné. Môj pseudonym žije iný život, ako ja. Obe sú však vysoko zabezpečné v prípade, že by sa to nakoniec predsa len prevalilo. Nie som adminom stránky. Je to nejaký okuliarnatý chlapík, vcelku mladý, ale šikovný informatik, ktorý sa na to podujal. Niečo také by neurobil. Svojmu zamestnávateľovi? Ako teda...?

A prečo au revoir?

Vyznel dosť sarkasticky. Vyznel ako vyhrážka... Ako slová z Elegerntého Requiemu... Vidíme sa v pekle. Paranoia. Možno je to nedostatkom spánku. A možno proste tým, že to bolo zvláštne. Možno preto sa mi začalo ťažšie dýchať. Je to istá tiaha, nie bežná, ako keby vás niekto náhle strčil a vaša hruď by narazila o tvrdú bielu stenu. Vyrazí vám dych. Po chvíli to prejde. V tomto prípade však nie. Zaleje vás studený pot, ruky mierne roztrasú. Máte strach sa poobzerať. Pretože paranoia je zvláštna vec. Pretože vždy je šanca, že váš inštinkt má pravdu...

Nepříjemné atmosféře ještě navíc přidalo to, že se z koupelny ozval nepříjemný zvuk. Jako by tam něco spadlo na podlahu. Nemuselo to být vůbec nic, klidně se to mohlo Rui jen zdát..Ale co když..

Rui Matsuharu

Biely stolík z Ikei s niekoľkými malými šuflíkmi, na ktorých bol položený notebook je pre mňa niečo ako svätyňa. Hŕba kníh, otvorené gumené medvedíky, prázdne šálky od kávy, plechovky od Coly, množstvo pier, dva mobilné telefóny, ktoré ticho ležali. Rámčeky s fotkami najbližších ľudí. Mamin roztopašný a zmätený úsmev žiaril. Upravená a formálna fotografia rodiny Matsuharovcov bola hneď vedľa. Narozdiel od Lauritte nevyzerali povzbudivo.

Istota je guľomet.

Ruka mi skĺzla k jednému z dvoch šuflíkov. Hŕba papierov, pokrčených, dotrhaných, papieriky od čokolád, cukríkov. Perá. Fixky. Vreckovky. Kľúče od neznámych dverí. Našla by som tam všetko. A pod tým všetkým... Malý Derringer. Kolibrík medzi zbraňami. Príručný, šikovný... vlastnený nelegálne. Pre pocit bezpečia. Dokáže zabiť iba z bezprostrednej blízkosti, no na spôsobenie bolesti a určitej škody - ako stvorené. Dva výstrely. Celkom dobrá šanca. Nabila som.

Nádych. Výdych.

Možno tam nič nie je... Môže to byť kľudne aj prievan. A o chvíľu sa budem cítiť ako najväčší idiot... Ale... všetko je možné. Chvíľu bolo ticho. Vnímala som len vlastný prerývaný dych, ktorý som sa snažila ukľudniť. Nešla som priamo do kúpeľne. Načo by niekto robil hluk? Na vystrašenie? Alebo... odlákanie pozornosti? Čo ak sú dvaja? ... Tak sa budem cítiť ako dvojitý idiot. Pomalým krokom som mierila ku kúpeľni, chrbtom popri stene. Nebesá, nikdy som si nemyslela, že knihy mi takto prerastú cez hlavu. Každú chvíľu som kontrolovala zbytok bytu po mojej pravici... Ak by tu niekto bol, tak by ma pravdepodobne maximálne vysmial... Aj ja sama som začala premýšľať nad absurdnosti toho, čo robím. Sklnené dvere od kúpeľne boli mierne pootvorené, ako som ich predtým nechala... Dlaňou voľnej ruky som do nich strčila, krčiac sa pri zárubni.

Jakmile se dveře trochu pootevřely, vrátily se zpět. Jen trochu větší rychlostí. Někdo do nich totiž z druhé strany kopl, čímž je zároveň vyrazil z pantů. Rui dveřmi musela dostat pěknou ránu. Nebylo to ale jediné místo, kde se něco dělo, hlavní vchod do bytu se také otevřel a vešel někdo další.

Rui Matsuharu

Nikdy som nemala nič extrémne zlomené. Až na malíček, ktorý mi nalomili počas jednej z hodín telesnej výchovy. Bolesť je jedna vec, ktorú máme všetci spoločnú. Všetky ľudské emócie každý berie inak... Lásku, strach, nenávisť. Nič nie je čiernobiele. Ale bolesť - tú zdieľajú všetci. Spojuje. Pociťujeme ju rovnako, bez rozdielov, či už je to dieťa v Paríži, alebo mladá žena v Afrike, ktorej sa uprostred noci zmocní skupina mladých delikventov. Bez bázne. Bez hany. Smrť a bolesť nerobí rozdiely.

Cítila som, ako som si takmer prekusla peru... Ako sklo s bielym drevom narazilo na prekážku v podobe mojej ruky... Ako to, čo kedysi bolo dvermi dopadlo na studenú podlahu v byte, tak ako aj ja. Železná pachuť krvi v ústach. Zahmlenie pred očami, akonáhle som sa snažila zabrzdiť pád rukou, v ktorej som držala Derringer. Zápästie bolelo ako čert. Ale možno viac, než prázdna ruka. Mozog nedokáže spracovať dve bolesti. Vždy si vyberie tú najväčšiu, ktorá je primárna. Nebezpečnejšia.... Náraz mi takmer vyrazil dych. Okuliare našťastie zostali na svojom mieste. Rada by som ešte aj vedela, na čo mierim.

Na bolesť som si zvykla. Ako malé dieťa nemáte veľa možností, ako sa ubrániť pred rukou dospelého človeka, pred ktorým máte takmer posvätný rešpekt. Jean ma naučil málo vecí. Dal mi toho žalostne málo, aj keď mi bol otcom sedem rokov. No jednu vec, veľmi podstatnú, som mala tú "česť" okúsiť. A to odolávať bolesti.

Nohami som sa posúvala k stene s balkónovými dverami. Odtiaľ som mala výhľad na obe časti bytu, ktorý už viac nebol mojím útočiskom...

Ten, co vykopl dveře z koupelny šel pomalu ale jistě k Rui. Nevšiml si, že má zbraň. Na hlavě měl kuklu, které dokonale kryla jeho obličej. Ten druhý zatím zůstal u dveří. Tak co, užijeme si? Pronesl ten první. Měl zvláštní přízvuk, jako by nebyl z Japonska.

Rui Matsuharu

Doprd...

Krízová situácia. Tých som zažila už mnoho. Napríklad keď som sa na skúšku neučila ani mäkké f. Napríklad keď som mesiac presávapala po kamarátoch kvôli hádke s otcom. Napríklad keď sa Jeanova ruka nad mnou týčila ako výstražná značka, ako zvesť toho, že čoskoro príde bolesť. Krízová situácia tohoto charakteru však nemala patriť do môjho repertoáru. Shit happens.

Vykrádači. Ale... prečo? Ak si chcú užiť, majú celé mesto k dispozícii... A určite ľahšie koriste, ako som ja. Uličky sú plné mladých dievčat, ktoré by pristúpili na čokoľvek. Dokonca aj bez rečí, zadarmo... V celej svojej skazenosti. Má to niečo spoločné s tým mailom? Zo slov muža sa zdalo, že to nie je nič osobné. Ale prečo by si inak dávali takúto námahu, dostať sa až sem...? Nevyzerali na bežných kriminálnikov. Už len kvôli prízvuku. Cudzincov s podobnými pohnútkami je v Tokyu málo. Gaijin je zväčša príliš... zmätený. Neznalý toho, ako to tu s kriminalitou chodí.

Nechala som ho, nech príde bližšie. Mohli byť ozbrojení. Derringer som schovala v dlani, sledujúc reakcie mužov. Tento malý kolibrík bol účinný len na blízko... Možno... Nie, nech len príde.

Chlápek šel pořád blíž. Začal si rozepínat kalhoty, očividně to s tím "užíváním si" myslel vážně. Tahle se snad ani nebude bránit, Henry [Ánry]. Zakřičel na svého kolegu u hlavních dveří.

Rui Matsuharu

V tejto chvíli by som mala pocítiť absolútnu a bezhraničnú nenávisť. Des a strach... Adrenalín v mojej krvi však zbystril moje zmysli. Bolo to ako oblizovať batériu. Rýchly dych spôsobil to, že sa mozog príliš prekysličil. Ruky mi brneli... Mierna závrať. Musela som sa trocha ukľudniť. Buď, alebo zaplatím vysokú cenu.

Hovorili tak... neosobne. Zdalo sa skôr, že ich niekto najal. Neboli to amatéri. Francúzi. Ale... kto? Nepodstatné, v tejto chvíli irelevantné. Musím sa ich zbaviť. Stôl s mobilmi bol odo mňa necelé tri metre. Ak sa dostatočne priblíži... Ak bude strela dostatočne efektívna a presná... Ak...

Možná právě nastal čas vystřelit, chlápek byl několik centimetrů od Rui a právě se chystal vytáhnout svoji zbraň, kterou byl obdařen každý muž na Zemi...Každý zdravý muž.. Ten druhý šel mezitím k notebooku..

Rui Matsuharu

Trocha roztrasené ruky zdvihli zbraň, snažiac sa ju pevne uchopiť. Nádych. Zamierila na hruď.

Čo je to v skutočnosti... zabiť človeka?

Zatvorila som oči. Vydýchla. Stlačila spúšť.
Náboj opustil komoru. Nebol to veľký hluk. Bude to väčší hluk v duši, keď zamierim aj na druhého, možno prikrytá smrťou samotnou...

Chlápek nevěděl, co se děje.. V jednu chvíli se chystal znásilnit Rui a v druhou chvíli znásilnila ona jeho.. Kulkou do hrudi. Spadl k zemi. Ten druhý vytáhl nůž z pouzdra u kapsy a vyběhl proti Rui.

Rui Matsuharu

Istým spôsobom som dúfala, že spadne vpred a poskytne mi akýsi štít proti druhému, avšak bolo to len zbožné prianie. Dopadol na zem. Kútikom oka som zachytila, ako sa "Henry" rozbehol smerom ku mne, krížom cez byt, aby pomstil smrť svojho kolegu. Alebo dokončil jeho prácu. Namierila som. Zdalo sa to také... snové.
Ako keby to bola nočná mora.
A ja sa čoskoro prebudím.
Bol bližšie a bližšie... Takmer pri mŕtvom tele, keď som stlačila spúšť, mieriac na hruď. Je to najväčšia plocha. Najväčšia šanca, že sa trafím. Najväčšia šanca, že možno prežijem. Adrenalín mi dodával silu, no niekde v hĺbke som si uvedomovala, že akonáhle bude koniec, či dobrý, alebo zlý, moje vedomie bude v absolútne inej sfére.

V tom se Rui probudila.. Celá zpocená. Zrychlený tep a dech.. Skutečně to byla jen noční můra.. Ale živější než cokoliv jiné.

Rui Matsuharu

Prudko som sa posadila, obzerajúc sa po byte. Źiadne mŕtve telá, rozrazené dvere. Po "Henrym" a jeho kamarátovi ani stopa. Vydýchla som. Aj napriek tomu sa ma však zmocnil nepokoj.
Pretože skutočné nočné mory majú vždy reálny základ.

Vše bylo v naprostém pořádku. Ale atmosféra byla pořád dost zvláštní.. na hodinách bylo 4:53 ráno.. Vlastně. Vše vypadalo jako v tom snu. Na stolku byl notebook, na něm rozepsaný článek.. A blikající email.

Rui Matsuharu

Niekedy sa mi zdá, že si musí zo mňa tam hore niekto robiť poriadnu srandu. Vyskočila som z postele odhodlaná presvedčiť samú seba, že to bol len sen a že to nemá s realitou nič spoločné, Autosugescia je jedna z najsilnejších zbraní človeka. Niekde v kútiku duše som verila, že to musí byť len naozaj blbý vtip. Alebo že som opäť paranoidná a pravdepodobne si len domýšľam. Hneď som však chytila do rúk mobil a Derringer z šuflíku bol hneď von.
Mail blikal.
Otvorila som ho...

Mail

Ahoj Rui!

Jak se máš? Dlouho jsme se neviděli. Vlastně, od školy. Pamatuješ si na mě vůbec? Seděli jsme spolu. Co takhle zajít někam? Třeba na kafe? Popovídat si a tak.. Zvu tě

Tvůj bývalý spolužák, Yoshiro

Email byl napsaný odpoledne..

Rui Matsuharu

Už pri pozdrave som si oddýchla. Nebolo to žiadne au revoir, ba ani bozk na líce, ako rozlúčka so svetom živých. Toto bol ten okamih, ktorý si dokonale žiadal tabuľku "vlož pocit naprostého idiota sem". Pretrela som si oči. Žmúrenie na monitor mi nerobilo práve najlepšie. Intuitívne som sa natiahla po okuliaroch, ktoré boli na svojom bežnom mieste. Havranie vlasy som si prehrabla prstami, trocha ich rozcuchajúc a rozmýšľajúc, čo odpísať.

Bolo to vcelku milé prekvapenie. Yoshiro bol jeden z tých, ktorí sa na ňu nepozerali ako na príklad excesu a vzhľadom na to, že sme spolu sedeli, tak sme boli nepriamo nútení spolupracovať a dobre vychádzať. Yoshiro nebol problémové dieťa. Aspoň tak si ho pamätá, dlhé vyučovacie hodiny s ním. Milý a slušný chlapec. Kto vie, čo je z neho teraz... Avšak zaujalo ma to. Zvedavosť... Trpkosladká vlastnosť. Zaujímalo ma, či sa zmenil, či je naozaj stále taký, ako býval.

Slová už plynuli samé, rýchle ťukanie do klávesnice notebooku bolo ušiam v tomto tichu ako balzám.

Yoshiro~ (^-^*)/

Samozrejme, že si ťa pamätám! Ako by som mohla zabudnúť na Yoshi-kuna~ Ｏ(≧∇≦)Ｏ Zaujímalo by ma, ako si ma našiel. Toto je prísne utajovaný mail používaný len pre tajné správy o zničení sveta. |･ω･｀) Veľmi rada, stačí povedať kedy a kde. (*^^*)

~Rui

Spokojne som sa oprela o kreslo sledujúc, ako správa prechádza kyberpriestorom.